Moje 24 vyznanie Pánovi – Generálna spoveď


18.2.2018 o 11.00 hod

Pane, chcem ti vyliať svoje srdce a povedať ti všetko, čo trápi moju dušu. Túžim po tom, aby som sa pohrúžila do ticha a v tom tichu, aby som počúvala tlkot svojho srdca, ktoré bije len pre teba. Ty vieš, ako Ťa veľmi milujem a taktiež rozumieš bolestiam, ktoré práve teraz v túto chvíľu prežívam. Práve dnes na prvú pôstnu nedeľu som si začala ešte väčšmi uvedomovať veľkosť tvojej nekonečnej a bezhraničnej lásky. Vedela som, že toto pôstne obdobie, vôbec nebude ľahké. A až teraz som začala rozumieť slovám, ktoré si mi povedal:

Chcem, aby si bola pohrúžená do ticha a modlitby, lebo len tak spoznáš, čo znamená pravá láska.

Tieto Pánove slová sa vryli hlboko do môjho srdca. Prešiel nejaký čas, možno dlhšie obdobie a táto veta povedaná od Pána vo mne ticho driemala. Po určitom období, nastalo prebudenie sa a ja, akoby som čakala na niečo, čo samo vo mne, ako v človeku, prebudí moje vnútro a táto veta v podobe zasiateho zrna, vyrastie do poznania pravdy.

Stalo sa! Veľa som pochopila a hlavne to, že pravda veľmi bolí, no zároveň uzdravuje a oslobodzuje dušu človeka. Len zriedka sa chce človek vracať k tomu, čo mu spôsobovalo bolesť, no napriek tomu sa spomienky stále neznesiteľne vracali, aj keď človek túžil po tom, aby zabudol.  Zažila som presne tento stav duše a mnohokrát som nevedela ako sa s týchto mojich problémov a zlých myšlienok dostať.

Táto temnota duše ma privádzala do stále väčšieho zúfalstva mojej vnútornej beznádeje. Boli to neznesiteľné boje neznáme tým, ktorých sa dotýka Božia milosť. Táto prázdnota, ale aj túžba po niečom, čo som hľadala a ešte nepoznala, mi zahaľovala vnútro.

V mojom srdci som predsa len pocítila maličký, celkom maličký plamienok, ktorý bol mojimi prehreškami a svetským životom pomaly uhasínaný, no predsa z Božej milostí udržiavaný.

V mojom srdci horela iskra nádeje, ktorej tlenie sa dostávalo do výšav neba, aby tak zalarmovalo svätých, že duša prosí, no telo už nevládze.

O, aká to nádhera, prosiť a dostať. Sväté a pravdivé sú tieto zázračné slová, ktoré vo svete lásky majú veľkú hodnotu. Lebo sám Svätý a nepoškvrnený Baránok, povedal proste a dostanete! Klopte a otvorí sa vám! hľadajte a nájdete! Nebo sa nás dotýka a svätý, neustále prosia za spásu všetkých nás, ktorí v tomto zhone za mamonou a lepším životom, zabudli na Boha. Neprosia len za tých, ale aj za hľadajúcich, aby už nepoblúdili a kráčali cestou spásy. Toľké dobrodenia, toľkáto láskavosť, toľké utrpenie a bolesť pre ľudí, ktorý nespoznali obetu a hodnotu života Nepoškvrneného Baránka. Plačem a slzy mi stekajú po tvári, že lásku a obetu Krista som vymenila za niečo, čo v živote človeka nemá žiadnu hodnotu. Je to hriech a mamona!

Nepočula som Boží hlas, ktorý by mi povedal, milujem Ťa, lebo človek, ktorý neprosí, tak nedostane! Kráčala som cestou, ktorá mi neukazovala žiadny smer.

Bola som ako loď na rozbúrenom mori, a to vlnobitie môjho života ma hádzalo  z jednej strany na druhú. Chcela som vyskočiť cez palubu, no nedokázala som to. Keď je človek v takomto duchovnom rozpoložení nevie ako ďalej. Vo veľkom zúfalstve som začala prosiť o pomoc a  pomoc prišla priamo z neba. Ako sa to stalo?

Pred niekoľkými rokmi sa ma dotklo nebo. Naša milovaná Matka neba i zeme mi prišla na pomoc. Ukázala sa mi v plnej nádhere. Bola naozaj prekrásna. Z jej nádherných belasých oči vyžarovala dobrota a nekonečná láska. Vedela som, že Boh ma vypočul cez orodovanie a úpenlivé prosby Panny Márie.

V kútiku duše som cítila Jeho lásku a vedela som, že ma miluje. V ten mement som pocítila, že moja duša potrebuje duchovnú kúpeľ, ktorá očistí každý neduh a všetky nánosy, ktorými bola zaťažená moja duša. Cesta do spovede bola pre mňa veľmi ťažká, akoby som prechádzala veľkými skúškami a prekážkami. Nechcela som už počúvať tie slová, ktoré mi zlý duch bez neustále našepkával. Chcel ma zmiasť a posielal ma ďaleko od tohto posvätného miesta so slovami, že ja tu nepatrím! Choď preč, Ty tu nepatríš!

Myslím si, že dosť statočne som bojovala s týmito myšlienkam. Netreba počúvať zlého ducha, ktorý nám našepkáva nepravdy, ale máme smelo kráčať v ústrety Kristovi našom osloboditeľovi.

Pomaly som si začala na papier písať hriechy, ktorými som ranila Božské srdce Ježišovo. Myslela som si, že tých hriechov bude možno na jeden papier ale mýlila som sa, lebo k tomu jednému papieru sa pridal ďalší a potom ďalší a tak ďalej. Tých nánosov na mojej duši bolo naozaj veľmi veľa a tá cesta do spovede, bola plná napätia, no ja som vedela, že Boh ma zachráni. Prišla som na miesto stretnutia. Zbadala som pred sebou kňaza a rozbúchalo sa mi srdce. Bol ticho len sa mlčky pozeral a potom upokojujúcim hlasom povedal: len pokoj, všetko bude v poriadku. Vyznala som všetky svoje hriechy, ktoré som si napísala vopred na papier.  Potom sa na mňa kňaz pozrel a povedal: Oľutujte! Začala som sa modliť modlitbu ľútosti a veľmi som sa rozplakala. Nakoniec som dostala rozhrešenie. Bolo to niečo nádherné. Cítila som nekonečnú ľahkosť.

To čo sa dialo, ani neviem opísať. Jedno, čo vám môžem povedať je to, že v hĺbke svojej duše som pocítila veľkú Božiu lásku a odpustenie. Vtedy nastalo pre mňa obdobie znovuzrodenia a tu som spoznala pravú lásku vo Sviatosti zmierenia.

Nebojte sa smelo pristúpte k spovedi. Kráčajte v ústrety za lepším životom a tešte sa na Kristovu náruč, plnú lásky, milosrdenstva a pokoja.

 

Danka

kňazská ruka-dlaň Krista

Čítajte ďalej

Zdieľať

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *